Piknikový národ - Putovanie po Iráne

Autor: Juraj Uvíra | 12.8.2014 o 12:36 | (upravené 24.9.2014 o 9:54) Karma článku: 7,70 | Prečítané:  551x

Keď sa povie Irán, tak si nejeden človek vybaví vojnové konflikty na juhozápade Ázie. Cestovať do krajiny, ktorú poznáte z hlavných televizných novín by bolo úplne absurdné! Alebo je pravda niekde inde? Začítajte sa a vytvorte si svoj vlastný názor o tom, či navštíviť túto krajinu, ktorá je pre mnohých cestovateľov akoby vystrihnutá z rozprávok tisíc a jednej noci ...

Po troch hodinách letu z Viedne do Teheránu sme sa posunuli v čase o sedem storočí naspäť, do roku 1393, do obrovskej krajiny ležiacej medzi Irakom, Afganistanom a Pakistanom, krajiny nádherných starovekých miest, ale aj krajiny nekonečných púští, ktorá bola od pradávna v strede záujmu všetkých cestovateľov.

Počas letu sme sa spolu s mojím spolucestovateľ Pavlom Malošekom nezabudli dôstojne rozlúčiť s 21. storočím formou, typickou pre našu civilizáciu – dobrým chladeným pivom, ktoré sme nemali vidieť nasledujúci mesiac. Letisková kontrola bola na počudovanie rýchla a bezproblémová. Peniaze, ktoré sme si tu zamenili, viditeľne zväčšili objem batožiny, keďže bankovka s najväčšou nominálnou hodnotou je po prepočítaní necelé dve eurá. Je to desaťtisícrialová bankovka s vyobrazením ajatolláha Chomejního, ktorú však domáci po preškrtnutí jednej nuly zvyknú nazývať aj Tomanmi. My sme sa rozhodli pre jednoduché pomenovanie 1 Chomejní. Taxíkom sme sa z letiska odviezli do hotela podľa náhodného výberu v centre Teheránu za 150 000 rialov na tri noci. Hotel európskej kvality nenaznačoval žiadnu exotiku, a tak sme sa tešili na nasledujúce ráno, keď sme v skorých ranných hodinách vyrazili do ruchu veľkomesta.

Pozeraj a prechádzaj veľmi pokorne týmito ruinami, pretože na každom mieste, kam kladieš svoju nohu, mohol ležať kráľ, šermiar, starý mudrc, milenec či matka… Abdolerza Salar-Behzadi (iránsky spisovateľ)

Dom ,,americkej špionáže“

Znečistená, preplnená 12-miliónová metropola si získala povesť mesta, ktorému je lepšie sa vyhnúť, i keď prakticky je to pravdepodobne nemožné. Doprava v meste je absolútne nekoordinovaná, každý prechod cez cestu je doslova riskovaním života. V Teheráne je podľa štatistík v súkromnom užívaní okolo 6 miliónov vozidiel, avšak keby sa všetky ulice mesta mali zaplniť autami, zmestilo by sa ich tam sotva milión. Táto skutočnosť vedie k všadeprítomným zápcham na všetkých cestách a množstvu dopravných nehôd.

V prvom rade sme sa rozhodli preskúmať naše najbližšie okolie. Hotel Saadi, v ktorom sme boli ubytovaní, sa nachádzal v „elektronickej štvrti“. Tak ako aj v iných ázijských megamestách, tovar nie je podelený na jednej ulici v rôznych obchodoch, ale celé mestské štvrte sú tematicky venované vždy jednej komodite. Tak sa môžete ocitnúť vo štvrti, kde tovar tvoria výhradne svadobné šaty, motorové píly alebo čerpadlá. Prezreli sme si obrovský centrálny bazár, zoznámili sa s desiatkami neodbytných predajcov kobercov a vypili s nimi litre čaju, než sme ich presvedčili, že prvý deň jednomesačného výletu s malým batohom by nebolo veľmi racionálne kúpiť si desaťmetrový koberec na pamiatku. Prešli sme sa po hlavnom Chomejního námestí, kde sa práve konala verejná poprava, počastovali sa s miestnymi zdesenými divákmi a šli sa navečerať do parkovej reštaurácie pre turistov, čo sa nám stalo prvý, ale aj poslednýkrát.

Podľa nášho predpokladu, láska k USA nie je najtypickejším znakom Islamskej Iránskej republiky. Hneď v prvý večer sme navštívili Dom Americkej špionáže, čo je nový názov pre bývalé veľvyslanectvo Spojených štátov. Pred vchodom ponúkajú mladé študentky chutnú malinovku do pohárov s nápisom Down with USA, mohutné múry celého komplexu sú pomaľované freskami z nedávnej iránskej histórie, ako napríklad zbombardovanie iránskeho civilného lietadla armádou USA v perzskom zálive, ale aj inými nesmierne fotogenickými výjavmi. Obrazy sú dopĺňané sloganmi typu „Drahý Chomejíi, nikdy nezvesíme zástavu ktorú si raz vztýčil.“, alebo „V deň keď nás budú USA chváliť, mali by sme sa začať hanbiť!“ Novodobá, postrevolučná iránska história je najväčšmi poznačená takmer desaťročie trvajúcou vojnou s Irakom, v ktorej na každej strane zomrelo takmer milión ľudí, a so smutnými pozostatkami tejto vojny sa môžete ešte i dnes stretnúť na každom kroku. Jedným z nich je aj miliónová armáda, o ktorej využití v mierových časoch pojednávala výstava konajúca sa v centrále americkej špionáže. Vernisáž sa zhodou okolností odohrala počas nášho prvého večera v Teheráne. Hneď pred vchodom sa nás ujal kurátor výstavy, ktorý nás pomalým tempom vodil cez jednotlivé miestnosti, kde ako inštalácie boli umiestnené makety vodných nádrží a elektrární vybudovaných po celej krajine práve členmi armády po skončení vojny, po roku 1989. V každej miestnosti sme dostali malý darček, pričom všade sa k nám pripojil nejaký vojačik, takže na konci výstavy sme už pôsobili ako významná delegácia sprevádzaná rozsiahlym davom. To primälo redaktorov miestnej televízie uskutočniť so mnou rozhovor, čo som však v rýchlosti neprezieravo odmietol.

Hobby mladých - horolezectvo

Legendárna pohostinnosť Iráncov nás počas celého pobytu sprevádzala na každom kroku. Cestou v metre nás kontroloval revízor, no keď zistil, že sme cudzinci, okamžite nám vrátil peniaze investované do cestovného s tým, že ako cudzinci sme v jeho krajine hostia. Rušný večer po vernisáži sa nám stihla na ulici prihovoriť iránska dievčina, ktorá sa nám ponúkla ako sprievodkyňa do hôr na druhý deň. Jednou z výhod Teheránu je, že ak sa v októbri alebo marci rozhodnete lyžovať, stačí sa taxíkom vyviezť na úpätie hôr a odtiaľ lanovkou na kvalitné zjazdovky; ak sa však rozhodnete okúpať v mori, vyberiete sa smerom na sever a o hodinu už môžete ležať na pláži pri najväčšom jazere na svete, Kaspickom mori. Cesta na kopec je cestou vzďaľovania sa od ruchu civilizácie, veľkomesta, znečistenia vzduchu, ale aj cesta preč od pravidiel. Hore na kopci si dievčatá spontánne odkrývali vlasy, veselo randili s partnermi a vo veľkej miere sa venovali obľúbenému teheránskemu športu – horolezectvu. Naša sprievodkyňa mala energie za desiatich sprievodcov, a tak sme pri každom kiosku popri ceste do hôr museli ochutnať celý ponúkaný sortiment. Chili papričky, fazuľu, kurence a figy sme mixovali podľa pravidla, že veľa dobrých vecí musí byť dobrých v akejkoľvek kombinácii.

Nezmyselné zákazy

Rodina, ktorá nás pozvala na večeru, bola dobre situovaná stará perzská família. Tri sestry, z nich jedna rozvedená s dieťaťom a jedna vydatá, žijúca v byte i s manželom. Pestrosť jedál ponúkaných na ulici alebo v reštauráciách nie je príliš veľká, hlavnou surovinou vyskytujúcou sa všade bolo kura, preto vychutnať si tradičnú iránsku kuchyňu v domácom prostredí bolo naozaj príjemné. Domáci pán bol kedysi učiteľom angličtiny, človekom trpiacim pod štátnym náboženským diktátom. Tak ako mnoho iných revolúcií, aj Islamská revolúcia pod Chomejního vedením zabudla rýchlo na svoje ideály. Atmosféra mi trochu pripomenula tú u nás pred rokom 89, aj keď u nás príkazy a zákazy nespočívali v pití vína a prikrývaní si hlavy. Irán je krajinou pôvodu šachu, a tak nám starý pán porozprával o pomerne komickom Chomejního rozhodnutí, keď tento štátnik na zoznam zakázaných hier zaradil aj túto. Príkaz našťastie vydržal iba dva roky, a tak opäť možno vidieť na uliciach ľudí, ako sa venujú tejto ušľachtilej zábave.

Ďalším príkladom popretia národných tradícií bol zákaz výroby a predaja pred tým vraj svetoznámeho perzského vína (keď si otvoríte fľašku austrálskeho vína Shiraz, tak vedzte, že táto odroda pochádza z Iránu). Nielen globalizácia, ale i štátny náboženský centralizmus môže významne ohrozovať typické národné črty. Sloboda vyznania je na počudovanie v Iráne, aspoň z pohľadu návštevníka, zaručená. V Teheráne žije dosť významná kresťanská komunita Arménov, majúca vlastné školy, kostoly a pod. Aj oni však musia bez výnimky dodržiavať zákony Islamského štátu, ako sú nosenie šatky na hlave a zákaz požívania akéhokoľvek alkoholu.

Esfahán – perla starovekej Perzie

Doprava v Iráne je, ako nakoniec všetko, pre turistu neskutočne lacná. Je to jediná krajina na svete, kde za taxík zaplatíte asi 1 euro a ešte pár centov dostanete nazad ako výdavok. Iránci sa neboja zastavovať taxík aj na vzdialenosť sotva presahujúcu sto metrov. Medzimestská autobusová doprava je tiež na vysokej úrovni. My sme však nemohli odolať použitiu miestnych aerolínií, keďže cena vnútrozemskej letenky málokedy presiahla 10 dolárov. Za štyri týždne sme tak absolvovali deväť preletov. Iránske aerolínie Iran Air sú na vysokej úrovni, vrecká na vracanie som si mohol odniesť domov všetky nepoužité. Lietadlový park – ako sme pozorovali – tvoria najmä francúzske airbusy, ale nájdu sa aj "tučka" a leteli sme aj jedným menším boingom. Iránsky autopark je poznamenaný frankofíliou, iné zahraničné autá ako Peugeoty a Renaulty nájdete zriedka. Krajiny nedodržiavajúce embargo uvrhnuté na krajinu ľahko identifikujete po prvom dni. Ďalším navštíveným mestom bol 400 km na juh od Teheránu ležiaci Esfahán, highlight nášho tripu, perla starovekej Perzie a jedno z najkrajších miest celého islamského sveta. Mesto bazárov, nádherných mešít, mesto ľudí zastavujúcich vás na ulici a pozývajúcich vás na čaj a rozhovor. Prvý deň sme sa rozhodli uskutočniť walking tour doporučovanú v bedekri, avšak po niekoľkých sto metroch sme sa stratili na obrovskom bazáre, z ktorého by sme sa boli iba ťažko vymotali, nebyť kompasu, do ktorého som na bazáre investoval približne dve eurá. Hlavné námestie – asi ako každé hlavné námestie v krajine nesie Chomejního meno – je jedným z najkrajších v Iráne; je miestom, kde badať silu a veľkoleposť perzskej kultúry. Námestiu dominuje Chomjního mešita s obrovskými minaretmi. Vstup do nich je zakázaný, avšak šťastie sadajúce na vola sa tentokrát rozhodlo sadnúť si na nás, a tak sa k nám pri prehliadke interiérov chrámu prišmodrchal jeden z robotníkov, ochotný ukázať nám výhľad na mesto z jedného z minaretov. Kvôli mojej dlho pestovanej klaustrofóbii som si tento zážitok musel nechať utiecť, avšak Pavol bol jedným z mála turistov, ktorí mali možnosť vyliezť po úzkom tmavom točitom schodisku na vyhliadku a pozrieť si kráľovské námestie z vtáčej perspektívy.

Neznámy Beatles

Postupne, ako sa zvečerievalo, námestie sa plnilo mladými párikmi, rodinami, ale aj osamotenými dievkami, ktoré si prišli posedieť do trávy, pofajčiť vodné fajky a vypiť silný horúci čaj. Na moje prekvapenie sa tento piknik nekončil odchodom zúčastnených, ľudia postupne na svojich miestach pospali a odchádzali postupne až s vychádzajúcim slnkom. Iránci sú naozaj veľmi piknikový národ, ako sme sa neskôr presvedčili v každom ďalšom meste. Pri prechádzke po večernom Esfaháne sme sa zoznámili s dvoma krásnymi bytosťami, študentkou medicíny Solmaz a jej priateľkou študujúcou Angličtinu Maryam. Obe dievčatá boli veľmi milé a ani sme sa nenazdali a boli sme hosťami u jednej z nich. Rodina pre nás pripravila slávnostnú večeru, syn hral na bubne, otec spieval, po večeri sme sa presunuli do izby s PC, kde sme si pozreli zakázané videá od Mariah Carrey a Celine Dion. Nuž, takáto hudba sa dostala už i do Iránu, naozaj prekvapený som však zostal, keď som zistil, že tieto mladé a vzdelané dámy nikdy ani nechyrovali o skupine s názvom Beatles.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?