Viem, že som bol ešte pred odchodom veľmi zvedavý ako na mňa zapôsobí ostrov slobody. Vďaka družnej atmosfére na palube lietadla, zrejme zapríčinenou častým výskytom letušiek ponúkajúcich dobré červené víno, som si už počas letu vypočul tisíce „cenných“ rád ako sa na Kube správať, kde sa ubytovať a koľko peňazí si zameniť, resp. nezameniť. V družnom rozhovore som zotrval najmä s dvoma nemeckými turistami, ktorí sa obaja volali Ralph a vôbec neskrývali, že hlavným motívom ich opätovnej návštevy ostrova je sexturizmus. Nebuďte prosím zarazení. Na Kube sú krásne ženy a prostitúcia je citeľná na každom kroku.
Dostal som aj radu používať pri akomkoľvek platobnom styku výhradne americké doláre, ale nedodržal som ju. Už v letiskovej hale sa mi v rukách zatrblietala moneda nacional, čiže Pesos Cubanos. Tento počin som neskôr ohodnotil ako jeden z najlepších. Ako každý správny cestovateľ, som mal urobený rozpočet na celú expedíciu, podľa ktorého som nemal minúť viac ako 20 dolárov denne. Samozrejme som vedel, že v Havane sú hotely príliš drahé a preto bude nevyhnutné ubytovať sa niekde na súkromí. Neodolal som hneď prvej možnosti, 40 dolárov na noc. Bolo už neskoro v noci a uvedomoval som si, že rozpočet bol v keli. S mojim spoludobrodruhom Petrom sme sa ubytovali v parádnom trojizbovom byte v centre Havany, v časti La Habana Vieja, ktorá sa v roku 1982 dostala pod ochranu UNESCO. Je to stará časť Havany, plná nádherných stavieb koloniálnej architektúry, palácov, kostolov, trhov, revolučných monumentov, budov z ktorých vraj každý rok okolo 300 kolapsuje a stovky ľudí musia byť evakuovaných.
Hneď ráno sme nedočkavo vyrazili von, do centra jedného z najkrajších a najpríjemnejších miest aké som na svojich cestách videl. Priamo pod našim domom sa nás ujali dvaja čierni bratia, ktorí nás nevedno z akých pohnútok zaviedli do Buena Vista Social Clubu. Bol rok 2007 a informovali nás, že o druhej poobede bude na neďalekom námestí rečniť samotný Fidel a to pri príležitosti konania sa volieb. Ak som návštevu Kuby nazval svojim snom, vidieť naživo pri svojom prejave samotného Fidela by azda bolo snom v sne. Predtým však bolo potrebné sa niekde dobre najesť.
Skutočný socializmus som si po prvýkrát uvedomil v nádhernom veľkom obchodnom dome, kde sa na ploche asi 250 metrov štvorcových nachádzali vo výkladoch a vnútorných vitrínach výhradne dámske vložky. Fascinovaný týmto minimalizmom som sa po obchode prechádzal spolu s miestnymi, ktorí však na podobný sortiment boli očividne zvyknutí. Na zadnom konci obchodného domu sa sortiment nečakane zmenil a dámske vložky vystriedali adaptéry vhodné pre mlynčeky na mäso. Paradoxom je, že mäso sa v surovom stave na Kube voľne v predaji nevyskytuje.
Na prízemí obchodného domu sa nachádzala reštaurácia, ktorú sme si okamžite zamilovali a neskôr pravideľne navštevovali. Jedálny lístok tvorilo 432 gramov kurčaťa a 236 gramov ryže. Po niekoľkých desiatkach minút sa pred nami na stole objavilo pečené kura, bohužiaľ bez ryže, ktorá medzi časom podľa informácie našej čašníčky už došla. Po konzumácii čistého mäsa a jeho zapití kubánskym pivom dosť neštandardnej chute, sa objavila hlavná čašníčka znova. S informáciou, že ryža už opäť je a či si ju teda dodatočne prajeme. Táto reštaurácia patrila k jednej z tých, v ktorých bolo možné platiť výhradne v Kubánskych pesos, a tak sme sa vďaka vlastneniu tejto cennej meny, mohli často vyskytovať na miestach, kam sa ostatní turisti s dolárovými bankovkami dostať nemohli.
Po naplnení našich žalúdkov sme sa plní očakávaní vybrali na námestie, kde sa podľa informácií našich priateľov, mal konať prejav milovaného vodcu. O tom ako to celé dopadlo snáď nabudúce...