reklama

Putovanie po Iráne

Na konci jedného romantického Esfahánskeho večera, nás náhle uprostred mesta zastavili ozbrojení vojaci a cez okno auta sme mohli sledovať ako špeciálne jednotky Iránskej polície obsadili celú hlavnú ulicu, ľudí surovo vyťahovali z áut, hádzali na zem a šacovali. Všade bolo plno kriku, ľudia zmätene pobiehali po ulici, netušiac čo sa deje.

Písmo: A- | A+

Naše priateľky v aute sa preľaknuto schúlili, utiahli si šatky na hlavách a narýchlo začali v kabelkách hľadať doklady. Po niekoľkých minútach hluk v mihu ustal, ľudia povstávali zo zeme a oprašovali sa. Klapka skončila. Posledných pár rokov sa každoročne na väčšine svetových filmových festivalov objavujú vo veľkom počte filmy z Iránskej produkcie. To že sa v krajine natáča neuveriteľne veľké množstvo filmov je celkom zreteľné, zaujímavosťou je, že väčšina režisérov, sú ženy. A tak i keď nič dobré netrvá večne, táto príhoda, i keď tak spočiatku pôsobila, predzvesťou príchodu konca dobrého ešte byť nemala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jednou z atrakcií Esfahánu je aj Shaking Minaret - trasúci sa Minaret. Jedno slnečné dopoludnie sme teda sadli do taxíku a vyrazili na 30 km dlhu cestu na miesto kde sa Minaret nachádza. Vizuálne sme žiadne trasenie nezaznamenali, napriek tomu sme sa rozhodli zaplatiť vstupné. I keď sme sa veľmi snažili, trasenie sme nezaznamenali ani po výstupe na minaret. Záhadu trasúceho minaretu nám objasnil až jeden z postávajúcich taxikárov. Pred rokom vraj Irán navštívila skupina amerických vedcov, snažiacich sa prísť traseniu na kĺb. Minaret celý podkopali, vykonali mnoho meraní, na nič neprišli, avšak od tej doby sa Minaret už nezatriasol. Som zvedavý koľko turistov ešte zaplatí vstupné, kým sa trasúci minaret opäť stane prostým minaretom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Shiráz

Kvôli naším mladým priateľkám, sme si pobyt v Esfaháne neplánovane predĺžili. Aby sme si aspoň raz vyskúšali na dlhšiu vzdialenosť iný spôsob prepravy ako letecký, rozhodli sme sa cestovať do Shirazu, našej ďalšej zastávky, autobusom. V Iráne premávajú klimatizované autobusy, v každom z nich sedí „letuška“ podávajúca pasažierom občerstvenie, rovnako ako je to bežné pri cestovaní lietadlom. Cesta vedie väčšinou cez pustú púšť a tak nám tento zážitok stačil naozaj jedenkrát. 

Shiraz
Shiraz (zdroj: CK Victory Travel)

Shiraz je mesto vytríbeného vkusu a vždy bolo oslavované ako srdce Perzskej kultúry. Je to mesto dvoch najväčších Iránskych básnikov Saadiho a Haféza, ktorí tu majú aj svoje hrobky. Takisto sa stalo synonymom mesta učenia, slávikov, poézie, ruží a vína. V Shiráze sme sa mohli konečne oddať gastronomickým radovánkam. Reštaurácie umiestnené za hrubými múrmi starých palácov udržiavajúcich príjemný chlad, ponúkajú tie najvyberanejšie Iránske špeciality. Vodu, ktorú sme popíjali dovtedy, sme mohli vymeniť za široký výber čerstvých džúsov z najrôznejšieho ovocia, ale aj zeleniny, ponúkaných na uliciach na každom kroku. Pri prehliadke piatkového (nedeľného) Shirázu, sme sa po prvýkrát stretli aj s prejavom agresie, keď sa dvaja mladíci na motorke pokúsili ukradnúť môjmu spolucestujúcemu slnečné okuliare priamo z hlavy. Inak sme boli neustále prekvapovaní pohostinnosťou domácich. Pri zastavovaní taxíka sa nám zopárkrát prihodilo, že nám zastalo auto, ktoré vôbec taxíkom nebolo. To sme vďaka našej nedokonalej perzštine pochopili, až keď vodič pri vystupovaní odmietal peniaze. Návšteva Shirázu by nebola kompletná bez piatkovej večernej prechádzky po Dr. Chamran boulevard, kam sa na večer vydáva väčšina mladých ľudí z mesta. Boulevard vedie po brehu rieky, ktorá však mala v čase našej návštevy podobu vyschnutého koryta. Ľudia posedávali v tráve, rozprávali sa, fajčili vodné fajky. Takmer z každej skupiny sa zdvihol niekto odvážnejší, aby nás prizval na kus reči pri šálke čaju. Tam sme sa zoznámili i s mladým Afgháncom, ktorý nám porozprával svoj smutný životný príbeh, ako s celou rodinou museli utiecť pred bombardovaním za hranice svojej krajiny. Na východnej hranici Iránu sú ich vraj takmer tri milióny. Mnohí z nich utiekli pred krutosťou Talibanu, ďalší pred absolútnou spravodlivosťou. Bol to jeden z najpríjemnejších večerov v Iráne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Persepolis – Takht – é Jamshid

Persepolis
Persepolis (zdroj: CK Victory Travel)

65 km východne od Širázu, leží jedna z najväčších pamiatok Perzie – slávny Persepolis. Perzský vládca Darius prvý – veľký ho dal vybudovať v roku 512 pred Kristom ako svoje letné sídlo. Neuveriteľné je, že toto starobylé mesto bolo zahalené v prachu púšte až do roku 1930, kedy sa začali práce ne jeho obnove, pre jeho novú slávu. Persepolis pozostáva zo série pravekých palácov Achaemenianských kráľov Cyriusa, Dariusa a Xerxesa. Každý z nich mal hlavnú halu s 16 – 20 metrov vysokými stĺpmi podopierajúcimi strechu, z ktorých mnohé stoja doteraz. Maľby na stenách sú vo výbornom stave. Ukazujú Dariusa na tróne podporovaného dvadsiatimi ôsmimi služobníkmi, reprezentujúcimi 28 ľudí vládnucich z Egyptu a Etiópie až po Grécko. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bander-e-Abbás

Výstup z lietadla v Bandare-e-Abbás spôsobil klimatický šok. Vonkajšia teplota pri jazde cez púšť sa šplhala k päťdesiatke, myslel som si teda, že počasie v Iráne ma už ohromiť nemôže. Teplota nočného Bander-e-Abbas však bola rovnaká, doplnená naviac vlhkosťou vzduchu minimálne 95 percentnou. Po niekoľkých sekundách sme boli premočení ako myši, takže našu úvodnú prechádzku ulicami by bolo vhodnejšie nazvať splavom. Po prvý raz sme sa tešili návšteve obrovského klimatizovaného obchodného centra, kde bolo počasie oveľa znesiteľnejšie. Okrem fauny sa poznateľne zmenila aj populácia. Ľudia polihujúci po všetkých uliciach už neboli piknikujúci výletníci, ale námorníci, čakajúci na možnosť práce pri nakladaní či vykladaní lodí, narkomani, či priekupníci drog. Elegantné šatky na hlavách žien sa zmenili za batmanské hábity, tváre žien častokrát prekrývala železná maska. Arabský vplyv neďalekých emirátov bolo vidno na prvý pohľad. Po dvoch týždňoch plných dobrosrdečnosti a lásky to bola dosť výrazná zmena, svojim spôsobom však taktiež príjemná a vítaná. Na záver večera sme si za pomoci mladého iránskeho inžiniera dojednali taxík na ďalší deň, do mestečka BAM, vzdialeného z Banderu viac ako 400 km. Ten nám povedal o ďalšom zaujímavom zákone z dielne Iránskej vlády, ktorý hovorí o tom, že každý človek môže vlastniť najviac dva satelity.

Bam

Ráno o šiestej nás už čakal dohodnutý taxík pred hotelom. Po piatich hodinách divokej jazdy po púštnej krajine, míňajúc mrciny púštnej zvere, jediný dôkaz existencie iného života, sme sa dostali k ruinám mestečka BAM - perle Perzskej starovekej kultúry. Zachovalé starobylé púštne mestečko, je určite jedným z vrcholov akejkoľvek návštevy Iránu. Je to Citadela o rozlohe 6 kilometrov štvorcových, založená pred približne 1800 rokmi, pričom za jej múrmi žilo okolo 12 000 obyvateľov. Niekoľkokrát v histórii bola napadnutá, a jej obyvatelia boli vystavení veľkému utrpeniu. Útok v roku 1810 bol taký krutý, že obyvatelia Bamu sa rozhodli opustiť mesto definitívne. Dnes je v biednom stave, v akom zostalo po ničivom zemetrasení v roku 2003. Malé mesto s úzkymi uličkami, ktoré nikdy nepočítali s prejazdom vozov, či áut. Mesto obkolesené hrubými múrmi na svoju obranu, ktoré nikdy nezacítilo strach pred útokom zo vzduchu. V mestečku, sme strávili celý deň, poprechádzali sa v bludisku uličiek a ako všade inde strávili príjemný čas rozhovormi s domácimi obyvateľmi.

Večer nás čakal náš taxikár viditeľne úprimne vystrašený. Tvrdil, že cestovať po zotmení do Banderu, je nanajvýš riskantné a nezodpovedné. Na ceste sú bežné prepady automobilov, neustále ukazoval na moje hodinky, s ktorými som sa mal podľa jeho názoru toho večera rozlúčiť, až som si začal myslieť, že pán taxikár sa isto dohodol so svojim bratancom, aby nás s kalachom čakal na konci dediny. Cesta nazad bola veľmi pomalá, každých niekoľko kilometrov sme boli zastavovaní a kontrolovaní ozbrojenou hliadkou. Vždy znova úprimne potešení, že ide naozaj iba o políciu. Taxikár teda asi neklamal. Do hotela sme sa však nakoniec dostali v jednom kuse a s celou batožinou.

Ďalší deň sme šli malou loďkou na výlet na blízky ostrov Hormoz, kde sme strávili veľmi príjemný deň v spoločnosti ostrovných detí, pre ktoré sme boli, ako sa zdalo, kuriozitou. Deň bol natoľko príjemný, že sme zabudli sledovať čas a spamätali sa až keď odišla posledná loď na pevninu. Lietadlo do Moshadu nám malo letieť o dve hodiny. Sadli sme si teda do prístavu a zapálili si pokojne po jednej cigarete pandžo haft. O chvíľu sa ozval krik domácich, nesúcich na rukách silne krvácajúceho muža. Ako sme sa dozvedeli, muža pri rybačke pohryzol žralok a tak ho museli rýchlo previezť do nemocnice na pevnine. Pre jedného nešťastie, pre iného šťastie, vďaka žralokovi a pohryzenej nohe, sme naše lietadlo šťastne stihli.

Mashhad

Z najdrsnejšieho prístavného mesta Iránu sme sa za dve hodiny letu dostali do mesta svätcov - Moshadu, ktorého literárny preklad by mohol znieť “Mesto Mučeníkov”. Pre Šítov je toto mesto vysoko posvätné, nakoľko v roku 817 tu zomrel ôsmy Šítsky imam a priamy potomok proroka Mohammeda – Emam Reza. Malé mesto sa rozrástlo najmä počas Iracko – Iránskej vojny, z jednoduchého dôvodu – bolo najviac vzdialené od Irackej hranice, až na dnešné dva milióny. Mesto každoročne navštívi až 12 miliónov pútnikov, avšak okrem návštevy mešít neponúka významnejšie atrakcie a tak nám na jeho návštevu stačili dva dni. 

Mashhad
Mashhad (zdroj: CK Victory Travel)

Rasht

Mesto Rasht leží niekoľko kilometrov od brehu Kaspického mora. Flóra severozápadnej časti Iránu, je absolútne odlišná od ostatku krajiny, púšte vystriedali zelené kopce podobného rázu ako na Slovensku. Rasht je ideálnym východzím bodom na kratšie výlety do okolitých dedín, alebo k pobrežiu kaspického mora. Prvý deň sme vyrazili do hôr, do dedinky Masuleh, spomínanej v každom vydaní Lonely Planet, a strácajúcej tak bedekrom spomínanú autenticitu. K moru sme sa odviezli taxíkom, tlačiac sa dvaja na sedadle vpredu vedľa vodiča, nakoľko žiaden slušný mladý muž, by si nesadol k dvom dámam sediacim vzadu. Taxikár prešiel celých 30 kilometrov k moru s pedálom pritlačeným až k podlahe, s jedinou prestávkou keď musel k podlahe pritlačiť brzdový pedál , aby sme so šmykom zosúladene zastali asi 10 cm pred zónou dotyku s protiidúcim kamiónom. Vodič kamiónu a náš taxidebil na seba kývli, usmiali sa a pokračovali sme v ceste. Keby som mal na to vplyv, doporučil by som Iránskej polícii sledovať viacej dodržiavanie dopravných predpisov, namiesto ženskej módy.

Yazd - najlepšie nakoniec.

Mesto Yazd je organizáciou UNESCO uznané za najstaršie, nepretržite obývané mesto na celej planéte. Mesto je stále domovom, najväčšej komunity Zoroastriánov v Iráne. Kombinácia starovekého mesta a vplyv rôznych náboženstiev dávajú mestu príjemnú relaxačnú atmosféru. O prehliadku mesta sa nám postaral mladý Iránec, prihovoriaci sa nám spontánne na ulici. Vďaka nemu sme si mohli pozrieť zákutia, na ktoré by sme sa inak veľmi ťažko dostali. Komická situácia nastala, keď náš sprievodca, identifikoval podľa reči dvoch proti nám idúcich Nemeckých turistov. Bez zaváhania zdvihol svoju pravicu a pozdravil ich výkrikom „Heil Hitler“. Potom sa otočil ku nám a bezbranne podotkol „I heard that Hitler killed many people in Europe!“. Bolo nám hneď jasné, že jeho informácie ohľadne diania v Európe, nie sú práve aktuálne. Večery sme trávili v spoločnosti Teheránskych študentov, neustále zdôrazňujúcich konzervatívny ráz Yazdu. Dozvedeli sme sa, že keď pred tristo rokmi trpel Yazd hladomorom, jedným so zdrojom obživy sa stali aj Perzské mačky. Preto bývajú obyvatelia Yazdu prezývaní aj mačkožrútmi. Oveľa vyššia uzavretosť Yazdských panien, by sa dala považovať za cnosť z núdze, keďže Yazdským slečnám možno často pobadať popod nosom sa tiahnúci fúzový vejárik. Dievčatá sa v Iráne môžu vydávať už od 9 rokov. 15 ročné baby sú už za horizontom. Tie z Yazdu, bývajú v tomto veku už mohutne zarastené, preto aj táto zákonná možnosť, nepostrádala v Yazde istú logiku.

Iránska realita bola trocha iná akú som očakával. Rozprávková piesková krajina ktorú som mal v predstavách, je v skutočnosti ekonomicky relatívne vyspelá spoločnosť, čo je paradoxné vzhľadom na nízku mieru informácií, ktorú majú Iránci o okolitom svete. Informácie v médiách bývajú dosť často účelovo selektované a skresľované, každý Iránec má však slobodný prístup k Internetu, ktorý je ale stále na Iránske pomery relatívne drahý. Problémom obyvateľov Iránu zďaleka nie je nosenie Chadru na hlavách žien, či zákaz konzumácie alkoholu, ako by sa zjednodušene mohlo zdať z pohľadu Európana. Ženy v Iráne pôsobia oveľa slobodnejšie ako v Arabských, alebo iných moslimských krajinách. Bežne riadia automobil, pracujú v obchodoch, bankách, či na úradoch. Mnohoženstvo je síce samotným Islamom tolerované, zakázané je však štátnymi zákonmi. 

Z Yazdu sme sa vybrali stráviť posledné dni v Esfaháne a odtiaľ o pol noci späť do 21 storočia. 

Viac o Iráne sa dozviete aj v mojom blogu Putovanie po Iráne - Piknikový národ

Juraj Uvíra

Juraj Uvíra

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vášnivý cestovateľ, dušou muzikant a spolumajiteľ CK Victory Travel. Vyštudovaný ekonóm, ktorý sa vybral učiť jazyk bahasa indonesia na ostrovoch Jáva a Bali. Z mojich ciest som si najviac zamiloval oblasti Ázie, ktorými vás prevediem aj na tomto blogu. Zoznam autorových rubrík:  MexikoKubaHondurasKostarikaGuatemalaIránNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu